reklama

Zo života opatrovateľky 1 - neľahké začiatky

Tak som sa stala opatrovateľkou. Predtým som robila v kancelárii, ale plat tak smiešny, že bol problém z neho vyžiť, nieto si niečo našetriť. Povedala som si: opatrovateľka, to je práca presne pre mňa. Som trpezlivá, viac-menej flegmatický typ, som milá, ústretová a ochotná pomáhať. Prihlásila som sa do agentúry a nastúpila do svojej prvej rodiny. Bol to starý typicky viedenský dom a byt, ktorý sa stal na čas mojím domovom obývali dvaja starší manželia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Obaja dementní. Babka mala alzheimera a vkuse čosi mlela. Moja nemčina vtedy ešte nebola na nejakej úžasnej úrovni, dorozumela som sa len základne a aj to so mnou museli hovoriť spisovne. A to si píšte, že dementná babka spisovne hovoriť nebude. Takmer nič som jej nerozumela. Ale jej to nevadilo, rozprávala a rozprávala. Dedko, ten zas nerozprával vôbec. Alebo takmer vôbec. Pár krát za deň povedal jedno, dve, maximálne tri slová (to už bol výkon). Napr. si sadol v kuchyni za stôl a zahlásil: "Essen!" (jesť). A babka, zvyknutá celý život robiť v domácnosti a starať sa o svojho mužíčka už otvárala chladničku a niečo mu chystala. Keďže ale mala dosť pokročilého alzheimera, nie vždy tá príprava jedla dopadla dobre. Variť som musela ja, to už ona nezvládala. Občas sa mi snažila pomáhať, ale pravidelne mi poschovávala kuchynské náčinie rôzne po byte. Takže moje varenie začínalo tým, že som hľadala veci. Hrnce, panvice, príbor, sitko, to všetko som nachádzala na rôznych miestach, poschovávané v skriniach, pod postelou, v obliečke vankúša alebo za pecou. To hľadanie mi vždy zaberalo dosť času. Keď som mala konečne všetko nájdené, mohla som začať variť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čoskoro som zistila, že obaja manželia sú na mäso a s vegetariánskymi špecialitami u nich nepochodím. Ja, naopak mám rada zdravú stravu a zo začiatku som sa snažila variť zdravo, ale nepochodila som. Keď na tanieri nebolo mäso, babka vyhlásila, že ona dnes jesť nebude. Nepovedala prečo, len proste nebude jesť. Niekedy to potom neskôr predsa len zjedla (hlad je hlad). Dedko, ten nakoľko nerozprával, vyjadroval svoju spokojnosť či nespokojnosť s jedlom inak. Ak mu chutilo, po jedle zatlieskal a tváril sa spokojne. Ak mu nechutilo, síce to zjedol, ale ťukal si na čelo a vydával nervózne a rozčúlené zvuky. Skoro som pochopila, že im sa zavďačím len mäsom a tak som sa tomu prispôsobila. Snažila som sa vykompenzovať to aspoň tým, že som stále robila k jedlu nejaké šaláty, proti tomu nič nenamietali.

Raz som robila rezne, obalila som ich, ale keďže mi pripadalo, že na ten deň ich je veľa, vypražila som len časť a zbytok mäsa - už pripravené obalené rezne som dala do chladničky, že ich urobím zajtra, aby boli čerstvé. Na druhý deň vstala babka skôr ako ja a tak ako každé ráno pripravila sebe a dedkovi raňajky. (Mne nie, lebo každý deň zabudla že tam vlastne som). Došla som do kuchyne…. a skoro som odpadla. Babka vytiahla z chladničky surové rezne, umyla ich a dala na chleba. Práve sa to chystali s dedkom jesť. Dobehla som a snažila sa im to vysvetliť: "Ale to nemôžete jesť, to je surové mäso! V chladničke je šunka, syr, ja vám to pripravím!" Brala som im jedlo z taniera, na čo dedko reagoval veľkým protestom a babka si tiež čosi nespokojne mrmlala. Dedko sa rozčúlil, takmer sa pobil o svoj chlieb so surovým mäsom, ale napokon sa mi podarilo im to zobrať a pripravila som im chleba so šunkou a syrom. Uff… jeden problém vyriešený.

Okrem toho, že som sa starala o týchto manželov ja (oficálne som sa starala len o dedka a mala zaplatené len zaňho), chodil k nim každý druhý deň ošetrovateľ. Bol to Rakúšan, prichádzal na motorke a ako typický motorkár aj vyzeral, silný chlap s bradou, kožená bunda, tetovanie. Jeho úlohou bolo umývať a holiť dedka a okrem toho mal ešte jednu dôležitú úlohu - kontrolovať nás, slovenské opatrovateľky. Teda mňa a moju striedačku, ako sa tam nazývame, ktorá ma vždy po dvoch týždňoch vystriedala aby som ja mala dva týždne voľno. Ošetrovateľ vždy pozrel do chladničky aby videl, čo som nakúpila, či je niečo navarené, dával mi peniaze na nákupy a poctivo kontroloval všetky účty, každú jednu položku. Keď bola nejaká položka na účte nedostatočne označená, napr. len "tovar", dostala som zákaz to kupovať. Pritom to bol len chlieb, ktorý som kúpila v cukrárni v nedeľu, pretože v Rakúsku sú v tento deň skoro všetky obchody zatvorené a ja som ho predtým zabudla kúpiť. U nás na Slovensku, žiaden problém, je množstvo obchodov ktoré sú otvorené celý víkend, niektoré dokonca 24 hodín denne. Bolo pre mňa ťažké zvykať si, že musím myslieť stále dopredu, či mám na víkend všetko nakúpené, či je dosť chleba, masla atď. U nás si nikdy také starosti nerobím, zistím, že niečo chýba, nestarám sa aký je deň, idem a kúpim to. Pri nich bola v nedeľu otvorená len spomenutá cukráreň, ale dalo sa tam kúpiť aj pár potravín, ako chleba, mlieko, maslo a pod. No lenže som tam dostala zákaz nakupovať, keďže každá položka na účte bola označná jednoducho: "tovar". A dal sa tam kúpiť aj alkohol, tak ma museli mať pod kontrolou. Veď čo ak náhodou?

Dedko bol síce mobilný, ale inkontinentný. Nosil plienky, ktoré som mu pravidelne vymieňala. Raz, to som tam bola len tretí deň som mu vymenila plienku, dala do sáčku na odpadky a pred vchodové dvere s tým, že keď pôjdem von, vyhodím to. Ale čo sa nestalo. Plienka spred dverí zmizla. Tušila som, že v tom má prsty babka, často chodila vyzerať pred dvere, niekedy dokonca zvonila u susedov a pýtala zápalky, keď ju to chytilo, kľudne aj o druhej v noci. Zamykať byt som nemohla, skúšala som to, ale babka potom dostávala hysáky. Málokedy chodila von z domu, ale často otvárala dvere, vyzrela von a zas ich zavrela. Začala som stratenú plienku hľadať po byte. Prezrela som už snáď všetko, ale plienky nikde. Pýtala som sa aj babky, ale tá sa na mňa pozerala či mi nešvitorí. Myslím, že mi niečo také aj povedala, ale nerozumela som. Plienku som proste nenašla. Nakoniec som to vzdala a nechala tak. No a na druhý deň došiel zase rakúsky opatrovateľ, ako vždy, oholil dedka, otvoril chladničku aby skontroloval čo je nakúpené a navarené a zrazu sa len prísne zatváril a zavolal si ma. Došla som, on ukazuje do chladničky a hovorí: "To čo je to biele v chladničke!" Pozrem, a… tušíte dobre. Použitá plienka! Skoro som odpadla. Ospravedlnila som sa, našťastie on ich poznal už dlho a vedel čo stvárajú, nerobil z toho vedu, akurát mi prísne povedal, že nech si dávam na také veci pozor a pravidelne kontrolujem aj chladničku. Sľúbila som a už som si na to naozaj dávala pozor a použité plienky vynášala ihneď von do kontajnera.

Katarína Rašmanová

Katarína Rašmanová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Mám 34 rokov, pochádzam z Bratislavy. Mám rada prírodu, hory, turistiku. Zoznam autorových rubrík:  CestopisSúkromnéZo života

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu