Slzy pochopí len človek s citmi. Haberova kritika superstáristky

Autor: Katarína Rašmanová | 15.4.2013 o 14:54 | (upravené 15.4.2013 o 16:36) Karma článku: 8,86 | Prečítané:  1279x

Nepozerám Superstar ani iné reality show. Nie je to druh zábavy, ktorý by ma bavil. Okrem toho, nepáči sa mi, že v nich často ide o ponižovanie ľudí. Ak niekto nevie spievať, dá sa mu to povedať aj normálne. Okrem toho, v Superstar často nejde ani o spev, ponižujú ľudí aj na základe výzoru, oblečenia, čohokoľvek, niečo sa vždy nájde. Sama sa divím, že sa tam ľudia stále hlásia. Teraz som ale čítala článok, ako Habera skritizoval súťažiacu Veroniku Stýblovú, ktorej umierala a už i zomrela teta. Toto ma nedokázalo nechať chladnou, mne tiež zomrela teta na rakovinu...

Ponižovanie ľudí v televízii proste nepochopím, ale u nás je to momentálne veľmi moderné. Pozerávam aj rakúske a nemecké stanice a tam toto nenájdete. Nehovorím, že všetky ich programy sú intelektuálne založené, nájdu sa tam aj dosť primitívne programy a podivné reality show, napr. partia jednoducho založených chlapov ide na výlet naprieč Európou, všade balia ženy a chlascú. Alebo zoznamka, kde podivne oblečená žena vo veku okolo 45 rokov s úsmevom hovorí, že mala radšej svoje auto ako svojho manžela, a ten ju preto opustil. A podobných indivíduí tam bolo viac. Ale v žiadnom programe ľudí neurážali a neponižovali!

Príbeh Veroniky Stýblovej mi pripomenul to, čo som sama zažila. Tiež som mala tetu, ktorá zomierala na rakovinu. Zase sa mi vybavili tie mesiace pred tým, ako odišla na druhý svet. Tie pocity zúfalstva. Tie zúfalé činy, ktoré som vtedy robila, hoci inak som veľmi racionálne založený človek.

S tetou Vierou sa život nikdy nemanzal. Nemala ho ľahký a veľa šťastia si v ňom neužila. Pochádzala zo štyroch detí a bola z nich najstaršia. Bola to typická staršia sestra, ktorá je zvyknutá starať sa o všetkých, len nie o seba. Nikdy sa na nič nesťažovala. Pamätám si, ako sme boli u nej na návšteve. V tom čase jej rakovina prešpikovala už celé telo, nádor na mozgu jej tlačil na oko a ten na pľúcach ju nútil stále kašlať. Nepovedala ani pol slova o svojej chorobe. Nesťažovala sa na bolesti, hoci ju trápili Zato sa vo veľmi zaujímala o môjho brata, ktorý mal narazenú nohu a dávala mu množstvo rád, ako sa čo najrýchejšie uzraviť, keďže mala zdravotné vzdelanie. Taká bola moja teta.

Prvý krát dostala rakovinu, nemala myslím ani 40. Karcinóm prsníka zachytili v rannom štádiu, napriek tomu jej operatívne odstránili celý prsník. Pomohlo to, ale len do času. O pár rokov sa rakovina vrátila. Skorá liečba jej však zase pomohla, za čas ju prehlásili za zdravú. Ja sama o jej chorobe z tých čias veľa neviem, bola som ešte dieťa alebo dospievajúca a teta o tom nikdy nehovorila.

Keď sa jej rakovina vrátila tretí krát, dlho sme o tom vôbec nevedeli, nikto z rodiny. Tajila to, nechcela nám spôsobovať starosti. Až keď to bolo moc vážne a utajiť sa to nedalo, lebo to už bolo vidieť sme sa to dozvedeli. V tom čase už ale mala metastázy, už to bolo prakticky beznádejné.

Teta mala 52 rokov a do konca života jej ostávalo pár mesiacov. V tom čase som už bola dospelá a bol to pre mňa hrozný šok. Nevedela som sa s tým zmieriť. Moja dobrá, vždy láskavá, každému pomáhajúca teta Viera predsa nemôže zomrieť!

Som človek, ktorý stojí nohami pevne na zemi. Nie som veriaca ani poverčivá. Verím len tomu, čo vidím. Zúfalstvo ale doženie človeka tam, kam si myslí, že by nikdy nebol schopný zájsť. Topiaci sa slamky chytá. A ja som sa topila a zúfalo som sa chytala aj ten najmenšej slamky, o ktorej som musela vedieť, že ma nad vodou neudrží.

Spomenula som si, že v istom časopise som kedysi čítala o chlapcovi, ktorý vraj dokáže vidieť orgány a dokáže uzdravovať. Bolo to asi rok pred tým, možno ešte dlhšie. Vybrala som sa do toho časopisu a prosila som ľudí v redakcii, nech mi dajú na toho chlapca kontakt. Chcela som ho vyhľadať a poprosiť o pomoc. Ľudia v redakcii si už na ten článok nepamätali, ale sľúbili, že sa mi ozvú, ak to zistia. Neozvali sa.

Na internete som začala hľadať kontakty na rôznych liečiteľov. Bola si dom doviedla nejakého šarlatána aj priamo k tete, tá to ale odmietala. Našla som jedného, ktorý dokáže na diaľku posielať energiu. Požiadala som ho, nech ju posiela mojej tete. Bola by som ochotná za to aj zaplatiť, tento to ale robil zadarmo. Či ju naozaj posielal a či jej došla neviem. Asi jej bolo málo.

Vo svojom zúfalstve som zašla aj do kostola a zaplatila farárovi, nech za tetu slúži omšu. Došla som potom na ňu aj s celou mojou ateistickou rodinou. Nemodlila som sa, neviem to doteraz. Celé to bola len ďalšia slamka, ďalší zúfalý pokus aspoň niečo urobiť.

Nič nepomohlo a tetin zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Posledné týždne strávila v nemocnici a posledné 2-3 týžne v bezvedomí. Pamätám si, keď som ju videla posledný krát, keď sme vošli do izby, nespoznala som ju, myslela som si, že sme si pomýlili izbu. Až keď mama začala vyťahovať z tašky cviklové šťavy a dávať ich na poličku, pochopila som, že toto je ona. Bledá, vychudnutá, s vysušenými ústami, počmáranou tvárou, v bezvedomí. Slzy mi stekali po tvári počas celej návštevy. Mama sa ju snažila zobudiť a ja som sa skryla najskôr do kúpeľne a neskôr na balkón. Nechcela som, aby keď sa zobudí ma videla plakať. Ale ona sa už nezobudila...

Na toto všetko som si zas spomenula, keď som čítala o Veronike Stýblovej, ktorá sa zúfalo snažila aspoň niečo urobiť pre svoju tetu, hoci len pesničkou Stay (zostaň) zaspievanou v Superstar. Bohužiaľ, tak ako moja teta, ani tá jej nezostala. Pri mojich zúfalých pokusoch udržať tetu pri živote som sa stretala len s milými a príjemnými ľuďmi, čo bohužiaľ Veronika vďaka Haberovi povedať nemôže. Verím tomu, že tam nešla preto, aby si získala popularitu a uznanie poroty. Verím tomu, že jej slzy boli úprimné. Ale takéto niečo dokáže pochopiť len človek, ktorý má city. Neverím tomu, že Haberovi nikdy nikto z blízkych nezomrel. Napriek tomu mu nerobilo problém kritizovať toto zúfalé dievča. Že jej slzy boli falošné a hrá na city? No niekto, kto sám nemá city, nikdy nedokáže pochopiť, že niekto ich aj má. Ponižovať človeka, ktorému umiera niekto blízky, to mi príde už príliš silné kafe. Na to naozaj treba byť kompletne bez chrbtovej kosti.

 

Niekedy si hovorím, čo nám tu teraz vyrastie za generácia, keď v televízii je kŕmená samými celebritami ako Habera. Ponižovanie ľudí na základe spevu, oblečenia, správania či výzoru je už úplne bežné. Takisto obvinenie človeka, ktorému umiera niekto blízky, že plač len hrá. Slzy, emócie, city, to sa už nenosí. Zato bezcitnosť je in. A ja sa pýtam, kam sa vytratila ľudská spolupatričnosť a dobrota?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?