Zo života opatrovateľky 8 - tá, čo nevie ani kávu uvariť!

Autor: Katarína Rašmanová | 29.8.2012 o 0:41 | (upravené 29.8.2012 o 1:32) Karma článku: 14,16 | Prečítané:  6186x

Len pár dní po mojom odchode od dedka ma agentúra zavolala do novej rodiny. Nástup - ihneď na druhý deň. Začala som sa teda rýchlo baliť. Jedna opatrovateľka to tam totiž vzdala predčasne a ušla odtiaľ. To som vtedy ale samozrejme ešte nevedela.

Normálne, keď som mala nastúpiť do novej rodiny, tak mi to dali vedieť aspoň pár dní dopredu. To, že tu ma bolo treba okamžite mi bolo hneď podozrivé, ale najskôr som si myslela, že pôvodná opatrovateľka asi ochorela a že som tu zas len na záskok. Na druhý deň som teda docestovala do Viedne a pýtam sa pani v agentúre: "Je toto zas len Aushilfe?" A on a mi hovorí: "Nein, das ist fest". Takže som mala pridelenú babku na stálo.

Jedna opatrovateľka mi kedysi raz hovorila, že agentúry dávajú novým opatrovateľkám najskôr vždy tých najhorších klientov. Proste rodiny, odkiaľ každá ujde vyfasuje zas nejaká nová a skúšajú, koľko toho vydrží. Že na tom asi niečo bude som sa mala presvedčiť už čoskoro.

Do domu babky ma vyslali zas taxíkom. V tom čase som robila opatrovateľku už pár mesiacov a moja úroveň nemčiny za ten čas dosť pokročila. Už so mnou nemuseli hovoriť pomaly a opakovať mi vety. Samozrejme stále som sa mala čo učiť, ale už som celkom dobre rozumela i hovorila, zvykla som si na ich prízvuk i na viedenský dialekt. Pomohli tomu moje predošlé skúsenosti s babkami. Už prvá babka, tá, ktorá mi servírovala kávu s olejom a plienku schovala do chladničky mi dosť pomohla. Lebo stále čosi hovorila. Ona sa rozprávala aj sama so sebou a opisovala činnosti ktoré práve robila. A ja som počúvala. Pri tejto babke to učenie aspoň nebolo také stresujúce, nikdy po mne nekričala, že chce nejakú vec, bola zvyknutá celý život starať sa sama o seba aj o druhých. A tak som ju proste len počúvala. Ak som často počula jedno slovo, ktorému som nerozumela, našla som si ho v slovníku a zapísala. Neskôr som si mnohé slová už aj domyslela. Napriek tomu to vtedy nestačilo na to, aby som kvôli jazyku nedostala vyhazov.

Keď som došla k tejto novej babke do domu kúsok v dedinke kúsok za Viedňou, úrovňou jazyka som bola zase o čosi ďalej. A vcelku dobre som jej rozumela. Bola to babka, ktorá už mala problémy s chôdzou, ešte ale vedela chodiť sama, ale len s pomocou akéhosi chodítka. Malo to 4 kolečká, oprela sa do toho a pomaly sa posúvala. Vedela si zájsť všade, kam potrebovala, vedela aj sama vstať z postele, aj sa do nej uložiť. Von z domu ale nechodila.

Keď som k nej došla, prvý deň mi vysvetlovaľa čo a ako budem robiť. Ale ešte viacej času venovala tomu, že ohovárala obe opatrovateľky, ktoré u nej boli predo mnou. Stále na ne vyťahovala nejaké veci, že boli nemožné, neschopné, nevďačné. Počúvala som a nič na to nehovorila. Ale už som začínala tušiť, že tu asi niečo nehrá. 

V rámci inštrukcií mi babka povedala, že raňajky jej mám robiť vždy tak, aby sa o deviatej mohla najesť. Mala som jej pripraviť nejaké pečivo a uvariť kávu. S tým som problém nemala. Dala som si na ráno budík na pol deviatu. Lenže…

Babka vpochodovala ku mne do izby už krátko po ôsmej ráno a začala sa rozčuľovať. Že ona mi predsa jasne hovorila, že chce mať každý deň raňajky o ôsmej a už je osem preč a ja ešte spím! Bola som z toho v šoku, hovorím si, čo som blbá, som si to zle zapamätala? Rýchlo som teda išla chystať raňajky. Problémy ale pokračovali. Babke sa nepáčila káva, ktorú som urobila. Je pravda, že ja som zvyknutá piť slabšiu kávu a takú som aj uvarila. Ibaže babka bola zvyknutá na poriadne silnú a zas bol oheň na streche. Toto že je káva? Však to je voda! Čo som ešte v živote nerobila kávu keď neviem ako sa robí? A za podobných komentárov mi ukázala, "ako sa robí káva", teda koľko lyžičiek kávy si do kávovaru dáva ona. No, pre mňa to bol smrťák, ale bola som tu, aby som slúžila babke, tak som jej odvtedy robila kávu podľa jej predstáv.

Babke sa ale stále niečo nepáčilo, nič nebolo dosť dobré a všetko len kritizovala. Že mi vtedy v prvý deň naozaj hovorila, že chce raňajky o deviatej a nie o ôsmej som pochopila, keď mi niečo podobné urobila za krátko znova. Robila to stále. Niečo mi povedala a neskôr tvrdila, že mi hovorila niečo iné a že všetko robím zle. Diskutovať sa s ňou nedalo. Proste som bola rovnako zlá, ako všetky opatrovateľky ktoré doteraz mala. Sama mi hovorila, že nebola spokojná ani s jednou čo sa u nej doteraz vystriedali. Koľko ich bolo netuším. A z tej agentúry jej zas poslali také nemehlo. Bože, má to ona chudák babka ale život.

Na tretí deň som vstala zavčasu a raňajky boli hotové o ôsmej. Aj s kávou presne tak silnou, ako si babka želala. A babka spala. Išla som ju teda zobudiť. Kukla na mňa jedným okom a hovorí, že ona chce ešte spať a že tentoraz bude raňajkovať až o desiatej. A že nech dojdem až vtedy. Aha. No dobre.

Po desiatej vstala a naraňajkovala sa. Potom ma vyslala nakúpiť. Nakupovať som chodila každý deň, babka mi vždy nadiktovala zoznam vecí a ja som presne podľa neho nakupovala. Potom sme spolu s babkou varili, teda ona komandovala a ja som robila. Babka niekedy prispela k dielu aj robotou tak, že pomiešala hrniec. Každý deň vedela presne čo chce uvariť, ja som teda nemusela nič vymýšľať.

Poobede mi babka väčšinou kázala niečo v dome robiť, napr. čistiť okná, umývať dlážku, vyčistiť chladničku, proste roboty bolo na dome stále dosť. Keď mala pocit, že ma už dlho nebuzerovala, tak mi vynadala že ako to držím metlu a podobne.

Večer babka pravidelne telefonovala. A boli to teda dlhé telefonáty, minimálne hodinu. Komu volala neviem, ale predpokladám, že nejakej svojej rodine či známym. Jej hovory sa točili stále o jednom a tom istom. Akú nemožnú opatrovateľku to ona má. Čo zas vyviedla, čo zas nevedela. "Však tá nevie ani kávu uvariť!" plakala do telefónu babka. Bolo jej jedno, že ja som vo vedľajšej izbe a všetko počujem. Minimálne raz volala aj do mojej agentúry a sťažovala sa, že som došla z vychádzky v špinavých botách. A že potom som si ich čistila na schodíkoch pred jej domom. Neviem, čo jej na to povedali, ale zrejme už boli na ňu zvyknutí.

Jedného dňa sa na zozname položiek na nákup ocitla akási Linsen. Problém bol, že ako som sa narýchlo balila, keď mi z agentúry zavolali, aby som hneď na druhý deň došla, zabudla som si slovník. Notebook som v tom čase ešte nevlastnila a o internete u babkách som mohla len snívať. Nemala som sa teda ako dozvedieť, čo to slovo znamená. Babky som sa radšej nepýtala, vedela som, žeby to znamenali len ďalšie výčitky z jej strany a večer by hodinu plakala do telefónu, že neviem čo je Linsen. Však ja to v obchode nejako nájdem, vravela som si.

Problém bol, že som nemala ani šajnu čo by to mohlo byť. Prešla som celý obchod pár krát ale nič také som nenašla. Nič iné mi neostávalo, len sa spýtať. A tak si predavačka v ten deň vypočula asi trocha neobvyklú otázku: "…ja by som mala kúpiť Linsen a neviem čo to je. Môžete mi pomôcť?" A predavačka pomohla. Doviedla ma k príslušnému regálu a podala mi šošovicu. Ďalšie slovo, ktoré nikdy nezabudnem, lebo som sa k nemu musela tak trocha ťažšie dopracovať.

Dni u babky ubiehali pomaly. Na tento život sa zvykalo ťažko. Babke sa jednoducho nikdy nedalo vyhovieť. Neskôr večer predtým, ako išla spať zvykla ešte pozerať z postele televízor. Ja som sa jej občas došla spýtať, či niečo nepotrebuje. "Nie, nič nepotrebujem, keď budem potrebovať zavolám vás!" naštvane odvrkla. Predsa len som sa jej o hodinu neskôr prišla zas spýtať, či niečo nepotrebuje. Zas na mňa vybehla, že keď bude niečo potrebovať, tak ma zavolá a nemám sa jej to stále chodiť pýtať. A tak som už neprišla. Samozrejme, na druhý deň bol prúser, pretože som sa jej ani nedošla spýtať či niečo nepotrebuje. A zase sa na to sťažovala svojej rodine.

Rátala som dni do odchodu a nevedela som sa dočkať, kedy od nej konečne odídem. Navždy. Že sa k nej už nikdy nevrátim mi bolo jasné od prvých dní. Nechcela som ale zbabelo utekať skôr a robiť si problémy a tak som chcela tie dva týždne nejako vydržať. Boli to ale moje snáď najdlhšie dva týždne v živote.

Keď som odchádzala, prišla ma vystriedať opatrovateľka. Zas nová. Začali sme sa baviť po slovensky a babka zrejme pochopila, žeby som ju mohla ohovárať a ona by tomu nerozumela a tak ma vyháňala preč. Porozprávať sme sa samozrejme vôbec nestihli, babka ma natvrdo vyhodila z domu. Ani som sa s ňou nestihla rozlúčiť.

Došla som ešte v ten istý deň do agentúry a začala im opisovať, čo všetko som si s babkou musela prežiť a že k nej už ísť nechcem. Pani na mňa chápavo pozrela, mávla rukou a povedala: "Vergessen sie!" - zabudnite. A tak som zas bola kandidátka na novú rodinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?