Zo života opatrovateľky 7 - Vianoce pri Viedenskej radnici

Autor: Katarína Rašmanová | 28.8.2012 o 0:01 | (upravené 28.8.2012 o 1:24) Karma článku: 11,57 | Prečítané:  3091x

Po svojich začiatkoch a prvých dvoch skúsenostiach ako opatrovateľka som sa cítila vyšťavená a zbavená ilúzií. Kde je ta zlatá láskavá babička ktorej som bola na začiatku tak odhodlaná pomáhať? Nebola som schopná ďalej pracovať ako opatrovateľka a zostala som doma. Hnila som doma a nič nerobila. Spamätávala som za zo šoku, predýchavala som skúsenosti, zážitky. Ibaže financie ma dobehli. Keď stav na mojom účte klesol do debetu, vedela som, že musím okamžite začať niekde pracovať. A keďže na Slovensku sa mi nič nerysovalo, vrátila som sa do Rakúska. Zas ako opatrovateľka.

Tentoraz som ale nešla cez slovenskú agentúru, ktorej som predtým vysolila 12 000 Sk za sprostredkovanie práce. Za ten čas, čo som bola vo Viedni som sa stihla zoznámiť s pár inými opatrovateľkami a jedna z nich mi poradila rakúsku agentúru. Že tam aj lepšie zarobím, minimálne 40 euro na deň, ale keď je ťažší pacient, dávajú aj viac. (Nikdy nedali viac ako 40 €). Povedala mi všetko, čo som potrebovala vedieť, že pohovory nových opatrovateliek majú len raz do týždňa vždy v stredu, vedela som, čo všetko si mám so sebou priniesť. A tak som im jedno pekné stredajšie doobedie zvonila pri dverách s dvoma pasovými fotografiami a výpisom z registra trestov v ruke (ani nemusel byť preložený do nemčiny).

Pani z agentúry bola veľmi milá, s osobami ako ona som nemala problém komunikovať, lebo hovorila čisto spisovne a nie veľmi rýchlo. Jazykovým testom som prešla bez problémov, stačilo, že som im rozumela a vedela odpovedať na otázky. Potom som vyplnila základný dotazník a bola zaregistrovaná. Na rozdiel od slovenskej agentúry, tu som za registáciu zaplatila len 20 eur. Nikdy po mne žiaden ďaľší poplatok nechceli a do každej novej rodiny ma vždy nechali odviesť prvý krát taxíkom.

Bol čas krátko pred Vianocami, rok 2007. Povedali mi, že teraz pre mňa nemajú stálu prácu, ale že či nechcem vziať tzv. Aushilfe na čas sviatkov. Pod tým slovom nájdete v slovníku preklad "výpomoc" a oni tým označujú, keď idem k nejakému klientovi (mali sme ich zakázané volať pacientami) len na určitý kratší čas, pretože stála opatrovateľka z nejakého dôvodu nemôže, napr. preto, že je chorá. V mojom prípade som mala dostať na 10 dní v období Vianoc dedka, ktorého obe opatrovateľky chceli byť na Vianoce doma a tak pri ňom nemal kto byť. Ja som na Vianoce doma byť nepotrebovala a viac ako súrne som potrebovala nejaké peniaze, takže som to samozrejme vzala.

Dostal sa mi najlepší klient, akého som za celú svoju "kariéru" opatrovateľky mala. Bohužiaľ len dočasne. Bol to imobilný dedko ktorý ani nekomunikoval. Doteraz neviem, nakoľko vlastne vnímal realitu, ale myslím, že aspoň čiastočne musel, lebo mi rozumel. Keď som mu povedala, nech sa pretočí najprv na jednu, potom na druhú stranu keď som mu vymieňala plienku, bez slova to hneď urobil. Rozumel mi vždy všetko čo som mu hovorila. Akurát sám nikdy nič nehovoril.

Ráno som si mohla dlhšie pospať čo ja rada, lebo aj dedko dlhšie spal. Potom nasledovala ranná hygiena, výmena plienky a umývanie dedka v posteli. Všetko mi vysvetlila a ukázala jedna z jeho stálych opatrovateliek, ktorá tam so mnou jeden deň zostala. Po hygiene som dedka šupla do invalidného vozíka a celý deň sedel v izbe a väčšinou len pozeral televízor. Bol to môj obľúbený klient. Nereptal, nenadával, nič nehovoril. Zjedol všetko, čo som mu navarila a nikdy sa netváril, žeby mu nechutilo. Bez slova zjedol s chuťou celý tanier, nech som navarila čokoľvek!

Ja som bola väčšinou vo svojej izbe, kde som pozerala telku a chytali sme tam aj slovenské programy! Síce to zrnilo, ale dalo sa to pozerať. A tak som pozerala ako inak v čase Vianoc rozprávky. No... na moju nemčinu tento klient moc dobrý nebol. Ale inak som bola maximálne spokojná.

Dedko mal dve dcéry, ktoré boli tiež veľmi milé. Prišli k nemu aj na Vianoce, doniesli malý umelý stromček. Ja som mala povolené vychádzky každý deň na 2 hodiny, nemala som ale presne určený čas a tak som mohla ísť kedy som chcela. Väčšinou každý deň jedna z dcér zavolala, aby sa spýtala či je všetko v poriadku a vždy so mnou hovorili moc milo. Ja som tie vychádzky teda využívala. Dedko býval len kúsok od viedenského Rathausu (radnice), čo je samo o sebe krásna historická budova a kto tam bol v čase Vianoc vie, že je vtedy nielen krásne vysvietená, ale pred ňou sú aj Vianočné trhy, ktoré sa s tými bratislavskými nedajú ani porovnať. Každý deň som bola na tých trhoch a obdivovala to množstvo gýču čo tam predávali a nevedela som sa vynadívať. Kúpiť som si vzhľadom na svoju finančnú situáciu nemohla nič, tak som aspoň každý deň pozerala a obdivovala. A prešla som sa aj ďalej, smerom do centra.

Dedko, chudák von nemohol nielen preto, že vonku bola vtedy strašná zima, ale býval v starom viedenskom dome bez výťahu a nakoľko bol imobilný, bol vo svojom byte vlastne uväznený. Už navždy. Asi ťažko by ho niekto aj s vozíkom niesol po schodoch dole, aby sa s ním išiel prejsť, už vôbec nie nejaká opatrovateľka - žena.

Dedko bol, ako som spomínala úplne bezproblémový klient. Jediné problémy, čo mi občas robil boli, že keď som ho dala do invalidného vozíka pozerať televízor, niekedy sa z neho zošuchol a váľal sa po zemi. Niektoré vozíky majú pre takýchto pacientov popruhy, ktoré sa zapnú aby nevypadli. Ten dedkov ich nemal. A tak sa vcelku často stávalo, že som išla skontrolovať dedka a on sa mi váľal po zemi pri vozíku.

Nie som žiaden rambo. Ako nejakú silu mám a ani dedko nebol myslím nejak extra ťažký. Ale bol dosť ťažký nato, aby som ho dokázala zdvihnúť a niekam vyložiť. A že som sa s ním sprvoti natrápila. Keby vedel aspoň trocha stáť na svojich nohách, aspoň trocha sa zaprieť, tak by sme to zvládli a ja by som ho dokázala vložiť do postele. Ale on na to nemal silu, a ja som zas nemala silu ho tam jednoducho vyložiť.

Koľko krát som za tých pár dní zvonila po susedoch, že či mi môže niekto pomôcť si už ani nepamätám. Ale v byte pod nami mi otvoril akýsi tínedžer a po nemecky som ho poprosila, či by mi mohol pomôcť zdvihnúť dedka. Bez rečí so mnou išiel a dedka bez problémov vyložil do postele. Neskôr, keď som išla von na vychádzku som ho stretla, vychádzal tiež von so svojou matkou a… rozprávali sa spolu česky. Tak vždy, keď sa mi nabudúce dedko zase zošuchol, už som vedela kam mám ísť a už som s ním hovorila slovensky. A mladík vždy bez zbytočných rečí išiel a pomohol dedka zdvihnúť a šupnúť do postele.

Tento dedko nijak neprejavoval emócie. Ako som už hovorila, v podstate ani nič nehovoril a ani som poriadne nevedela, koľko toho vlastne vníma. Jediný raz, keď som u neho videla prejaviť nejakú emóciu bolo, keď som vyšla z kúpeľne a na hlave obtočený uterák. Dedko na mňa ukázal prstom a smial sa. Evidentne som ho svojím výzorom pobavila.

Po Vianociach som aspoň pozbierala nejaké vetvičky, čo sa ostali válať po Vianočných trhoch - ktoré teraz zívali prázdnotou, nech to u dedka, hoci oneskorene voní ihličím - Vianocami. A potom prišiel čas odísť. Prišla ma vystriedať jeho stála opatrovateľka, milá mladá baba, s ktorou sme si vymenili kontakt a aj neskôr sme sa - keď sme mali obe voľno občas stretli na káve.

Od nej som sa aj neskôr dozvedela, že dedko zomrel. Bolo to kruté, ale aj o tom je práca opatrovateľky. Už na prvom kurze pre opatrovateľky, ktorý som navštívila nám hovorili, že našou úlohou nie je priviesť klienta späť k zdraviu a postaviť ho na nohy, ale pomôcť mu dožiť. A že na smrť máme byť pripravené. Ale na niečo také sa pripraviť nedá.

Dedko prestal jesť a piť, opatrovateľka ho nechala odviesť do nemocnice, kde o pár dní zomrel. Toto dievča potom zostalo bez práce a agentúra jej hľadala novú rodinu a zhodou náhod sa z nás neskôr stali striedačky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?