Zo života opatrovateľky 3 - babkina pohostinnosť

Ráno, keď som vstala, vždy som urobila v kávovare kávu, bohužiaľ, babka ju mala tendenciu zas vylievať a keď som to neustriehla, všetku kávu vyliala do umývadla a uvarila vlastnú. Robenie kávy jej ale moc nešlo, väčšinou sa to nedalo piť.

Napr. raz, keď urobila kávu aj pre mňa, moc nadšená z jej pohostinnosti som vtedy nebola. Na vrchu kávy plával olej. Pozerám na to, nechcela som babku uraziť, ale piť som to rozhodne nemala v úmysle. Hovorím jej: "Ale v tej káve je olej!". Babka na mňa pozrela akože čo vymýšľam, vzala mi kávu spred nosa, odpila si z nej a hovorí: "Ale veď je dobrá!" A strčila mi ju naspäť. No… Napriek tomu, že bola dobrá som babku musela uraziť a kávu s olejom som nepila.

V kávovare ale babka rada varila nielen kávu, ale aj rôzne iné veci. A tak sa stalo, že sa tam ocitol aj slivkový lekvár. Zrovna vtedy bol na návšteve ich syn a ten teda s nimi nemal ani zďaleka toľko trpezlivosti ako ja. Jak to videl, začal babke nadávať, až sa pohádali. Ja som s jeho reakciu nesúhlasila, ale nedovolila som si mu nič povedať, predsa len, miešať sa do cudzích konfliktov, hlavne keď on ma platí. Alzheimer je choroba, žiť s takým človekom je síce dosť ťažké, ale ona za to predsa nemôže. Ktovie, ako my skončíme keď budeme mať 80-90.

Neskôr som opatrovala ešte aj iných starších ľudí, mala som aj takých, ktorí boli depresívni, nešťastní a plačliví. Títo dvaja boli akí boli, ale myslím, že si žili vcelku šťastne, svoj stav si neuvedomovali, mali svoje každodenné rituály, nenudili sa. Babka sa zaoberala hlavne staraním sa o dedka a skúšaním prípravy jedla (raňajky sa jej často aj podarili), no a dedko čím sa zaoberal, o tom som písala v minulom príspevku.